Inauguráciu Roberta Jindru, nového šéfdirigenta orchestra Štátnej filharmónie Košice, na koncerte 7. 10. sprevádzal vynikajúci výkon dirigenta, orchestra aj sólistky. Robert Jindra priniesol na prvý koncert nielen veľa pracovnej energie, ale aj veľkú výzvu pre orchester v podobe doposiaľ nehraných skladieb. Na úvod koncertu zaznela predohra k opere Pád Arkuna Zdeňka Fibicha. Dielo precízne prepracované v duchu programovej hudby s jasnou výpoveďou a emočným nábojom vyžaduje sólistické výkony viacerých hráčov či celých nástrojových skupín a v závere sa ozve aj organ. Orchester zvládol všetky pasáže naozaj výborne. Dominovali lesné rohy, trúbky, klarinety, violončelá, koncertný majster orchestra i bicie nástroje. Dirigent ich priviedol k zvukovej kombinácii s vyváženou farebnosťou v duchu obsahu diela. Veľké očakávania so sebou prinášalo i ďalšie interpretované dielo z pera Hectora Berlioza, kantáta La mort de Cléopâtre. Sólistka Jolana Fogašová excelovala vo všetkých hlasových polohách a okrem obdivuhodnej mentálnej súčinnosti s dirigentom dokázala v poslucháčovi vyvolať napätie i súcit. Obzvlášť v tretej scéne, kde pútala pozornosť neustálou zmenou farby na jednom tóne. Podobne i v závere, ktorý je hudobne až gýčový, udržala napätie a ticho sa rozplynulo v sále aj so zimomriavkami. Škoda, že súčasťou bulletinu nebol preklad textu.
V druhej časti koncertu zaznela Symfónia E dur takmer neznámeho rakúskeho skladateľa Hansa Rotta. Autor dielo dokončil ako 22-ročný (1880) a predostrel ho na posúdenie viacerým skladateľom. Stretol sa s uznaním (Bruckner), no tiež odmietnutím (Brahms). Skladateľ však od života nedostal príležitosť potvrdiť svoje nadanie a schopnosti, keďže krátko po dokončení symfónie upadol do ťažkého psychického stavu a jeho život sa skončil v psychiatrickej liečebni v roku 1884. Dirigent Jindra má toto dielo naštudované veľmi precízne, dokonale ovláda všetky detaily. Niektoré, predovšetkým pomalé úseky dirigoval bez taktovky a hudobný tvar kreoval kresbou rúk, pohybmi celého tela a mimikou tváre. Naozaj robil všetko, aby udržal tento obrovský hudobný kolos (skladba trvá viac ako hodinu) pokope a dal mu zmysel a jednotu. Orchester podal doslova heroický výkon a zaslúži si obdiv. Niektoré pasáže pre husle (nezmyselné rozložené akordy či nekonečné tremolo), ale i „nadoraz“ držané akordy dychových nástrojov boli ťažko stráviteľné i pre poslucháčov. A tak sa od pochvaly za interpretáciu dostávam k hodnoteniu kompozície ako takej. Ak by som mala toto dielo posudzovať ako premiéru novej skladby, jej analýza by zabrala veľa priestoru a slová chvály by v nej boli zriedkavé. Vrátim sa teda k očakávaniu ďalších výkonov orchestra pod vedením skvelého nového šéfdirigenta. Prajem mu veľa tvorivých síl a nadšených poslucháčov.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 11/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.