Košická filharmónia na prelome mesiacov október a november nechala priestor Domu umenia voľný pre cyklus komorných koncertov. 28. 10. sa v rámci nich predstavil klavirista Jakub Čižmarovič. Kvôli pandemickým opatreniam odohral svoj recitál bez prestávky. Ako sa sám vyjadril v rozhovore pre Rádio Devín, program koncertu zostavoval podľa tejto požiadavky a vznikol exkluzívne pre Košice. Prvú tretinu tvorili barokové skladby: dve sonáty Domenica Scarlattiho, obľúbené skladby Jeana‑Philippa Rameaua Le rappel de oiseaux (Rozhovor vtákov) a La poule (Sliepočka), pričom druhá z nich bola úpravou Dušana Martinčeka.
Barokový blok uzatvorila Passacaglia zo Suity pre čembalo g mol č. 7 od G. F. Händla.
Kvalitná interpretácia čembalových skladieb na klavíri je pre mňa vždy veľkým dobrodružstvom. Nebolo to inak ani teraz. Čižmarovič hral s obdivuhodnou ľahkosťou, farebne a absolútne čisto pracoval s dynamikou. Maximálnou koncentráciou upútaval pozornosť poslucháčov až do posledného tónu.
Blok náročných klavírnych diel začal Romantickým prelúdiom pre ľavú ruku op. 8 Dušana Martinčeka. Je to virtuózna skladba v štýle Skriabina, akoby šitá na mieru Čižmarovičovým schopnostiam. Klavirista si doslova užíval, ako znie melódia nad množstvom tónov rozložených akordov, ako bez problémov zvláda veľké skoky, ako posúva hudobný odkaz po strunách klavíra do každej bunky poslucháčovho tela. Martinčekova klavírna tvorba by si určite zaslúžila väčšiu pozornosť a je potešiteľné, že Čižmarovič sa jej hodlá venovať aj v budúcnosti. Koncert pokračoval dvoma transkripciami diel Richarda Wagnera. Busoniho úpravou Siegfriedovej smrti a smútočného pochodu z opery Súmrak bohov a Lisztovou úpravou Isoldas Liebestod z opery Tristan a Isolda. Vo štvrtok v Dome umenia znie skoro vždy symfonický orchester a klavirista hral tak, ako keby ho chcel zastúpiť. To množstvo nádherných tónov, sila a mäkkosť zvuku a rôznofarebnosť hlasov v akordoch boli jednoducho úchvatné. Po týchto dvoch „balvanoch“ zvládol bravúrne ešte Sonátu č. 8 Sergeja Prokofieva. Krehkosť doby, v ktorej sa nachádzame, nás privádza k úvahám nad pominuteľnosťou. Byť šťastný pri počúvaní živej interpretácie je tiež pominuteľný pocit, ale spomienka zostáva silná a nadlho. Vďaka vám za to, pán Čižmarovič.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 12/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.