Festival Nitrianska hudobná jeseň, organizovaný Mestom Nitra, Súkromným konzervatóriom v Nitre a občianskym združením Originál, sa počas desaťročia svojej existencie etabloval ako jedno z najvýznamnejších hudobných podujatí celého Nitrianskeho kraja. Odznelo na ňom doposiaľ vyše sto koncertov, v rámci ktorých vystúpilo viac než 400 špičkových inštrumentalistov a spevákov z Európy, Austrálie, Nového Zélandu, Čile alebo Taiwanu. Jednou z charakteristických čŕt festivalu je žánrová rôznorodosť. Jeho dramaturgia nie je prísne zameraná na repertoár artificiálnej hudby – ponúka aj koncerty jazzovej hudby, interpretácie židovských piesní, francúzskych šansónov či argentínskeho tanga. V priebehu rokov sa stal platformou nielen pre skúsených a overených umelcov, ale aj začínajúcich hudobníkov, ktorým ponúka možnosť získať cenné koncertné skúsenosti. Vďaka pestrosti nástrojového obsadenia i programu, ktorý zahŕňa široké spektrum štýlových období, sa festival každý rok teší neutíchajúcemu záujmu nitrianskeho publika.

     Jubilejný 10. ročník NHJ sa konal v dňoch 8. októbra – 5. novembra 2015 v tradičných priestoroch nitrianskej Synagógy. Koncertnými dňami boli štvrtky a nedele. Otvárací koncert patril českému komornému súboru Musica Minore pod umeleckým vedením slovenského violistu Martina Petríka. Na úvod zaznela orchestrálna Suita g mol, BWV 1070, ktorá je napriek svojmu označeniu s najväčšou pravdepodobnosťou dielom Wilhelma Friedemanna Bacha. Ansámbel ju interpretoval s patričnou rokokovou hravosťou a frivolnou eleganciou. Všetkých päť častí hýrilo farbami, hudobníci sa doslova „vyhrali“ s každým detailom a podarilo sa im udržať na uzde aj neskrývaný temperament. Uvedenie chronicky známych Štyroch ročných období od Antonia Vivaldiho mohlo byť dvojsečnou zbraňou, no interpreti dokázali zúročiť svoje bohaté skúsenosti s barokovou hudbou a s nadhľadom sa pohybovali vo vymedzených štýlových mantineloch. Škoda niekoľkých intonačných nepresností, kedy si husľová skupina neustrážila emócie, avšak tieto „rany z vášne“ je možné odpustiť. Zaujala aj oceľová brilantnosť, respektíve vrúcna mäkkosť hry Ivany FrajtovejIvany Mikeskovej Kovalčíkovej, ktorých odlišné poňatie sól ani na chvíľu nenarušilo celkovú kompaktnosť diela.

     Na druhom koncerte vystúpilo slovenské zoskupenie Porque tango, ktorého členmi sú Martin Chovanec (bandoneón), Jozef Ostrolucký (husle), Ladislav Fančovič (klavír) a František Výrostko (kontrabas). Hosťom súboru bola argentínska speváčka a špecialistka na vokálnu hudbu Latinskej Ameriky Angélica Rimoldi. Mimoriadne porozumenie žánru, skvelá súhra, latinskoamerický esprit a dojímavá melanchólia zdobili sériu táng od Astora Piazzolu, Jorgeho Caldaru, Héctora Stamponiho, Pintína Castellanosa, Manuela Buzóna a ďalších skladateľov. Slovenský pôvod a klasické vzdelanie hudobníkov neboli žiadnou prekážkou pre dokonalé vcítenie sa do interpretačne a predovšetkým výrazovo náročnej hudby, ktorej Angélica Rimoldi svojím hlboko emotívnym prejavom vdýchla dušu. Jediným nepriateľom umelcov bola akustika Synagógy, ktorá ich vzhľadom na veľký dozvuk prinútila ubrať z vášnivosti prejavu. Zvukovosti by dodal väčší punc kvalitnejší mikrofón a lepšia zvuková aparatúra, no speváčka i súbor sa s neľahkými akustickými podmienkami vysporiadali v rámci možností veľmi dobre.

     Karol Daniš patrí medzi najtalentovanejších mladých slovenských husľových virtuózov. Spolu s klaviristkou Magdalénou Ondičovou predviedli v rámci tretieho koncertu obzvlášť pútavý program. Sonáta C dur KV 303, ktorú Wolfgang Amadeus Mozart skomponoval počas svojej cesty do Mannheimu a Paríža, bola prednesená s ladnou hravosťou. Od prvých tónov skladby bolo zrejmé, že Ondičová sa dokáže prispôsobiť Danišovmu neskrotnému naturelu a je mu rovnocennou partnerkou. Vzhľadom na nie najkvalitnejší nástroj v Synagóge nadchla filigránskym zvládnutím svojho partu a prekvapila aj farebnými odtienkami, ktoré by od tohto klavíra očakával málokto. Jedinou chybou výberu zo Šostakovičových prelúdií op. 34 bol ich skromný počet – interpreti odohrali čísla 10, 15, 16 a 24. Dôkladné pochopenie formy a hlboká expresivita výrazu priam volali po ďalších prelúdiách. K štandardom husľovej literatúry patria Dvořákove Romantické kusy pre husle a klavír op. 75. Po technickej stránke sú pre huslistu Danišovho formátu preradením na oddychový stupeň, výrazovo ich je však možné poľahky premeniť na nabubralý gýč. Umelci sa našťastie nenechali zlákať na falošnú cestu zbytočnej okázalosti, všetky štyri kusy boli jednoduchým, úprimným a vrúcnym pohladením duše. Posledná Brahmsova Sonáta pre husle a klavír č. 3 d mol, op. 108 je po každej stránke skladbou omnoho ťažšieho kalibru. Interpretom sa nedá uprieť dôkladné technické zvládnutie svojich partov a viacero nádherne vypracovaných miest, skladbe však chýbal väčší nadhľad a celkový dramatický oblúk. K brahmsovskej hĺbavosti je potrebné interpretačne vyzrieť, no jedným dychom dodajme, že obidvaja umelci kráčajú po správnej ceste.

     Štvrtý koncert sa niesol v znamení motta „Pohľady z Araratu“. Nemecká huslistka Rebekka Hartmann a arménska klaviristka Margarita Oganesjan otvorili koncert výberom skladieb z Rameauových Pièces du clavecin (aj známym Le Rappel des oiseaux). Aranžmán Eugèna Ysaÿeho pre klavír a husle v podaní umelkýň pôsobil nenútene, vzletne a hravo. Do menej známeho hudobného sveta poslucháčov preniesla Suita pre husle a klavír op. 33 Ahmeta Adnana Sayguna. Melancholické Prelúdium, extatický Horon, majestátny Zeybek a prekvapivo zádumčivý Kastamónsky tanec priam voňali čímsi nevšedne známym. Dielo tohto autora zaiste stojí za povšimnutie najmä u interpretov, ktorí neustále hľadajú nový a málo prebádaný repertoár. Arménsky skladateľ Arno Babadjanian, jeden z najvýznamnejších skladateľov svojej krajiny, v čase komponovania svojej Sonáty pre husle a klavír definitívne opustil tonalitu, no kdesi v hĺbke neopustil lásku k špecifickej melodickosti arménskej ľudovej hudby. Interpretácia tejto skladby sa vyznačovala mimoriadnou expresivitou a dôkladným pochopením kompozičného zámeru. Čerešničkou na torte bol nástroj Antonia Stradivariho v rukách nemeckej huslistky.

     200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra inšpirovalo mužské spevácke okteto Danubius Octet Singers pod vedením Daniela Simandla k zostaveniu pásma piesní, ktorých text pochádza z čias slovenského národného obrodenia. Tento piaty koncert s názvom „Vzlietli orli vysoko“ moderoval herec Juraj Sarvaš. Uvedeniu známych piesní Kto za pravdu horí, Hoj, vlasť moja!, Kolo Tatier čierňava či Aká si mi krásna sa nedá uprieť technická istota a absolútna vyladenosť jednotlivých hlasov, avšak vzhľadom na obsahovú náplň textov mi citeľne chýbalo viac hlbšej emócie alebo priamo „buditeľstva“. Z inak obdivuhodnej zvukovej kompaktnosti, ktorej sa dá vytknúť len občasné odštiepenie sa jedného z tenoristov, sálal miestami výrazový chlad. Bolo by však nespravodlivé nevyzdvihnúť nádhernú a priam oblažujúcu interpretáciu piesní Devín, môj Devín od Alexandra Moyzesa a Hojže, Bože od Viliama Figuša-Bystrého. Škoda zaujímavého, no často veľmi rozvláčneho a dramaturgiu rozbíjajúceho Sarvašovho konferansu.

     Na predposlednom koncerte vystúpilo Sedláčkovo kvarteto z Českej republiky. Štvorica hudobníkov, ktorí často premiérujú diela súčasných českých autorov, na začiatku s bravúrou predviedla jednočasťové Sláčikové kvarteto č. 5 Jiřího Temla, ktoré bolo zaujímavou symbiózou homofónnych a polyfónnych úsekov, živelnej rytmiky a intímnej lyrickosti. V nasledujúcom Sláčikovom kvartete č. 1 s podnázvom Kreutzerova sonáta od Leoša Janáčka výborne vystihli skladateľovu myšlienku o „úbohej, trápenej, bitej a ubitej žene“. Ich hudobné poňatie štyroch častí kvarteta ako expozície, peripetie, krízy a katastrofy bolo famózne, užialené piána doslova zhmotňovali smútok a forte vrcholov drasticky kmásalo najskrytejšie zákutia duše. Snáď prílišné emotívne vyčerpanie interpretov spôsobilo, že po prestávke sa do Dvořákovho Sláčikového kvarteta č. 13 G dur, op. 106 vkradli nielen intonačné nečistoty, ale miestami aj nedôsledné frázovanie, čo znížilo kvalitu celkového hudobného stvárnenia. Výkon Sedláčkovho kvarteta bol bezpochyby impozantný, avšak v poslednej skladbe, ktorá mohla byť vyvrcholením celého festivalu, nenadchol.

     Záver festivalu patril japonsko-švédskej klaviristke Ingrid Fuzjko Hemming. Umelkyňa, ktorú si mimoriadne cenili dirigenti Bernstein a Čerkaskij a uznávajú aj dnešní velikáni Majskij či Vengerov, napriek tragickým udalostiam v jej živote ostala interpretkou, ktorej zmyslom bytia je hudba a čistý, nepoškvrnený prístup k nej. Schubertove Impromptus č. 3, Ravelovu Pavanu pre mŕtvu princeznú, Rachmaninovove Prelúdium č. 5 op. 32, Debussyho záhrady v daždi a Mesačný svit alebo Mozartov Turecký pochod predniesla s absolútnym prehľadom, závideniahodnou uvoľnenosťou a predovšetkým radosťou, ktorú nezakalili technické a výrazové obmedzenia koncertného krídla. S gráciou, noblesou a láskou skúsenej svetobežníčky sa Chopinovým Nokturnom op. 9, č. 2 a „Revolučnou“ etudou op. 10, č. 12 pohrala s emóciami poslucháčov, aby skvelým stvárnením Lisztových etúd v štýle Paganiniho č. 6 a slávnej La Campanelly dala za festivalom bodku par excellence.


     Záverom aspoň dvomi vetami spomeňme 32. ročník Medzinárodného festivalu klasickej gitarovej hudby Cithara aediculae i. m. Pavol Sika, ktorý sa od roku 2014 koná pod ochrannými krídlami Nitrianskej hudobnej jesene. V tomto ročníku sa na ňom recitálmi predstavili Ján Labant, Hedvika Švendová z Českej republiky a francúzsky gitarista Eric Franceries.  


     K ďalšiemu desaťročiu zaželajme Nitrianskej hudobnej jeseni predovšetkým investíciu do špičkového koncertného klavírneho krídla, ktoré si poslucháči a špecifický koncertný priestor Synagógy bezpochyby zaslúžia. Nech si tento hudobný sviatok zachová svoju multižánrovosť i dramaturgickú originalitu a aj naďalej sa tu stretávajú mladé vychádzajúce hviezdy s renomovanými interpretmi. Súkromné konzervatórium v Nitre, Katedra hudby PF UKF v Nitre a štyri základné umelecké školy sú zárukou, že ich umenie si nájde vďačnú odozvu a padne na úrodnú pôdu.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x