Rád by som napísal niekoľko slov o súčasnom stave slovenského jazzu z pohľadu amerického jazzového historika a umelca. Už v čase, keď som prvýkrát počul bebop, som si podobne ako väčšina mojich kolegov a spoluhráčov uvedomil, že jazz je skutočne „americkou klasickou hudbou“. Pokiaľ tento postoj sledujeme v spojitosti s historickou tradíciou siahajúcou k zrodu tejto hudby v Spojených štátoch, vo svete začal byť jazz považovaný za jedinečný a emocionálne výrazný hudobný žáner pomerne skoro.
Preto nie je prekvapením, že aj slovenskí hudobníci v súčasnosti dokážu uchopiť jazz v jeho rozličných smerovaniach rovnako odrážajúcich ako popierajúcich rozličné odnože jeho štýlov populárnych v Spojených štátoch. Na uvedomenie si rôznorodosti jazzu v rámci „malého slovenského sveta“ stačí letmý pohľad na zoskupenia ako Bratislava Hot Serenaders alebo Bashavel. A pokiaľ je rôznorodosť soľou hudby, o budúcnosť slovenského jazzu sa nemusíme obávať.
Ako je na tom vlastne mladšia generácia slovenských jazzmanov? Keďže sú mojimi rovesníkmi, na prvý pohľad mi je jasné, odkiaľ hudobne vychádzajú. Konkrétne mám na mysli trojicu hudobníkov z generácie tridsiatnikov (kam patrím aj ja), ktorá v priebehu posledných rokov vydala svoje albumy prostredníctvom Hudobného centra. Mal som to šťastie pozorne si vypočuť albumy I Always Tell You... Mila Suchomela, Abstructures Ľuboša Šrámka a rovnomenný Radovan Tariška Sextet. Všetky tri albumy sú veľmi dobré a poukazujú na to, akými rozmanitými spôsobmi dokážu slovenskí umelci uchopiť ideály moderného jazzu.
Týchto hudobníkov, podobne ako aj mňa, počas ich hudobného dozrievania evidentne ovplyvnilo mainstreamové hnutie, ktoré vyplávalo na povrch koncom 80. a začiatkom 90. rokov minulého storočia, najmä prostredníctvom osobností Wyntona Marsalisa, Joshuu Redmana a ďalších (ako ich pomenoval kritik Stanley Crouch) „mladých levov“. Z tohto dôvodu ani na jednom z albumov nebadať spriaznenosť s elektronikou alebo avantgardou; čím nechcem povedať, že sa títo hudobníci držia len vychodených cestičiek. Je však nutné poznamenať, že prípadné vybočenia sa odohrávajú výlučne v rámci mainstreamu.
Najpriamočiarejším z tejto trojice je projekt Mila Suchomela. Zvuk jeho tenorsaxofónu pripomína mladého Bennyho Golsona s jeho sýtym romantickým tónom. Suchomel, podobne ako Golson, predkladá vlastné skladby; napriek ich sviežemu a modernému soundu by ste o mnohých z nich povedali, že znejú, akoby boli napísané pred 40 rokmi. Pri jednoduchej kvartetovej inštrumentácii skvele vyniká jasný hlas lídra.
Zo spomínanej trojice ma pravdepodobne najviac oslovil intelektuálny prístup Ľuboša Šrámka. Jeho klavírna hra je fantastická, avšak čo ma lákalo, aby som sa k albumu prinavracal znovu a znovu, boli jeho kompozície. Šrámkovou snahou bolo predložiť viac než len album s nápaditými improvizáciami. Dostatočný priestor ponúkol mnohým hosťujúcim umelcom (viacerí z nich pochádzajú z rozličných kútov strednej Európy), najviac však prekvapuje vyváženosťou vlastného kompozičného prístupu, miestami takmer podobného klasickej hudbe. Skvelým príkladom je Coreador Fanfare s balansujúcimi nepárnymi metrami a ležérne uvoľneným latino groovom.
Najnovším a najintenzívnejším z trojice albumov je nahrávka Radovana Tarišku. Jeho saxofónová hra je agresívna, neoblomná a nechýba jej ťah. Počas môjho pobytu v Bratislave som napriek tomu, že ide o väčšie mesto, nemal pocit, že jeho obyvatelia žijú v podobnej uponáhľanosti, ako ľudia na východnom pobreží Spojených štátov, kde som strávil niekoľko rokov. No práve takúto vyhrotenosť, zvýrazňujúcu nádheru a rozmanitosť jazzu, počuť v Tariškovom hraní: je skutočne intenzívnym hudobníkom so serióznym spôsobom myslenia, ktorý deklaruje svojou hrou. Tiež je zaujímavé, že na albume sa objavuje aj niekoľko kompozícií newyorského trubkára Ryana Carniauxa. Dôraz sa však kladie na dostatok priestoru pre improvizujúcich sólistov, z ktorých nesklame ani jeden. Obzvlášť sa mi tiež páči hra ďalšieho saxofonistu Ondreja Štveráčka.
Na záver musím konštatovať, že mi bolo potešením hrať s týmito pánmi pri viacerých príležitostiach a som si istý, že aj v budúcnosti budeme od nich počuť množstvo skvelej muziky.
Milo Suchomel Quartet: I Always Tell You... (Hudobné centrum 2007)
Milo Suchomel – tenorsaxofón, Klaudius Kováč – klavír, Tomáš Baroš – kontrabas, Robert Balzar – kontrabas, Marián Ševčík – bicie nástroje.
Ľuboš Šrámek with his East European Artsemble and Guests: Abstructures (Hudobné centrum 2008)
Ľuboš Šrámek – klavír, Kornél Fekete-Kovács – trúbka, krídlovka, Kristóf Bacsó – altsaxofón, Rosťa Fraš – tenorsaxofón, altsaxofón, Matúš Jakabčic – gitara, gitarový syntezátor, Štefan Bartuš – kontrabas, Dušan Novakov – bicie nástroje. (hostia: Sisa Michalidesová – flauta, Juraj Bartoš – trúbka, krídlovka, Milo Suchomel – sopránsaxofón, tenorsaxofón, Peter Adamov – spev, Gábor Winand – spev, Eddy Portella – perkusie, Marián Ševčík – bicie nástroje).
Radovan Tariška Sextet (Hudobné centrum 2009)
Radovan Tariška – altsaxofón, Ondřej Štveráček – tenorsaxofón, Ryan Carniaux – trúbka, Ondrej Krajňák – klavír, Tomáš Baroš – kontrabas, Marián Ševčík – bicie nástroje.
Adam Gaines je absolventom University of Louisville a Ball State University v USA, v súčasnosti vyučuje trúbku a prednáša jazzovú históriu na University of Wisconsin v Green Bay.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.