Najprv letecký modelár, potom učiteľ matematiky a dnes jedna z najvýraznejších osobností medzi slovenskými gitaristami. Vyliečený funk jazzový strelec, ktorý zažil znovuzrodenie v tvorbe so skupinou Longital. O putovaní za vlastnou osobnou a hudobníckou identitou sme v online rozhovore debatovali s Danielom Salontayom.
JK: Dobré ráno, Dano, smiem ďalej?
DS: Áno! Môžem pri tom raňajkovať?
JK: Určite, prosím… Ako vyzerali tvoje začiatky s gitarou?
DS: Vznik hudby v človeku fylogeneticky aj ontogeneticky je naozaj veľká téma. V mysli sa často vraciam do tohto raného obdobia kvôli spájaniu sa so zázrakom tvorivosti. Hlavne vo chvíľach pochybností, ktoré sú sprievodným javom života umelca… Muzikant sa vo mne objavil znenazdajky v trinástich‑štrnástich rokoch, typický vek pre zmenu záľub, dovtedy to bolo letecké modelárstvo.
V ranom období to bola fascinácia motorikou, zladenie ducha a rúk, ktorého výsledkom bola hudba. Vtedy mi prišli vhod skúsenosti z leteckého modelárstva: mravčia sústredená stavba a krátke momenty šťastia, keď sa lietadlo vznieslo do vzduchu a žilo svojím životom, kým sa nerozbilo. A stále dokola. Začal som počúvať hudbu ináč, analyticky. Prišla snaha pochopiť, prečo sa mi nejaká hudba páči, prečo vznikla a z čoho sa skladá. Presťahoval som rodičovský gramofón do detskej izby a vybral som si platne Collegium Musicum, trojalbum Ľudová hudba orientu (Irán, Japonsko, Tibet), Yma Sumac, George Gershwin, Bill Haley & The Comets, nejaká vážna hudba… Na základnej škole som mal spolužiaka Igora Fajnora, ktorého mama predávala v Opuse. Mali doma samé poklady (Carlos Santana, John McLauglin, Led Zeppelin…) a Igor bol už vtedy skvelý gitarista. Odtiaľ prišli prvé impulzy, čo sa týka hry na gitare. Začali sme si spolu hrávať. Igor mi požičiaval platne, naladil gitaru… Od začiatku som teda počúval pomerne skvelú hudbu, no, ak som chcel sám hrať hudbu, musel som si ju vymyslieť. Učil som sa hrať primerane tomu, čo som dokázal sám vymyslieť. Napodobňovanie vzorov a hranie skladieb iných ľudí prišlo až neskôr a nikdy nebolo hlavným spôsobom môjho trávenia času s gitarou. S tým súvisela moja dlhodobá nepoužiteľnosť v smere bavenia publika hrou – na výletoch, pri ohníku. Tam som dlhodobo zlyhával.
JK: Akú úlohu u teba vlastne zohrali učitelia?
DS: Mojím prvým učiteľom bol spomínaný Igor. Neskôr po vysokej škole som v rámci jazzového štipendia Hudobného fondu oslovil Andreja Šebana, ktorý bol mojím prvým serióznym tútorom. Dávali sme do poriadku techniku samouka, naznačil mi, čo všetko zahŕňa hudobné remeslo z teoretickej a praktickej stránky. Dodnes na tých veciach pracujem a teším sa, že je to práca na celý život. S nástrojom sa krásne starne, ale to som preskočil do súčasnosti. V roku 1997 som dostal štipendium v programe Jazz Studies na Tri‑C College v Clevelande. Bol to moment, keď som po siedmich rokoch opustil profesiu učiteľa na Gymnáziu Jura Hronca. Vytvorili sme jazzrockovú skupinu Chorea Minor s Eugenom Vizvárym, Štefanom Bugalom a Robom Vizvárim, ktorá získala cenu za interpretáciu v súťaži Mladé tváre slovenského jazzu. Natočil som gitary pre album Richarda Müllera 33 spolu s Jarom Filipom, Oskarom Rózsom a Martinom Valihorom, hral som v hudobnej zložke divadla GUnaGU…
V Amerike som mal potom dvoch učiteľov gitary: Lee Bush bol na škole, a keďže to bol ortodoxne konzervatívny jazzový program a ja neortodoxný viac‑menej samouk, našiel som si mimo školy skvelého súkromného učiteľa Michaela Baya. Michael mi dal asi najviac a spolu so Šebanovými radami je to materiál na celoživotné vzdelávanie, v ktorom pokračujem svojím tempom. No a v súčasnosti mám päť ďalších učiteľov, ktorými sú moji žiaci v rôznych vekových kategóriách. Vediem ich k životu s gitarou, ako som si pre seba nazval to, čo robím a čo ma napĺňa.
JK: Autorská tvorba Longitalu je silno definovaná tvojím gitaristickým rukopisom. Nastal dajme tomu v tom clevelandskom období zlom, po ktorom si sa začal vedome profilovať inak? Napr. prestal si cvičiť licky na II‑V-I vo všetkých tóninách a začal to celé preháňať cez iný „filter“?
DS: Keďže som začal súčasne s hraním na gitare aj tvoriť, stihol som si vybudovať istý spôsob vyjadrenia. Obsah bol vždy prvoradý a formou som sa zapodieval, až keď bolo treba zefektívniť spôsob hrania alebo aranžovať. Nehľadal som v hudbe logiku, ale v prvom rade krásu a nóvum.
Clevelandský pobyt mi priniesol niekoľko poznaní. Po prvé, že nie som schopný odložiť všetko, na čo som doteraz prišiel metódou pokus‑omyl a nahradiť to súpravou zaužívaných globálnych pravidiel, ako je spomínaný harmonický postup II‑V-I. Keď som dostal hudobný nápad a zdal sa mi povedomý, okamžite šiel nabok. Zaujímalo ma počuť niečo, čo skôr otvára možnosti a nie potvrdzuje štandardné vzorce. Tak som sa intuitívne dopracoval k suspendovaným akordom, ktoré nevyúsťujú do toniky.
Druhé poznanie z Clevelandu bolo, že prichádzam zo stredoeurópskej kultúry a nepotrebujem ju nahradiť kultúrou, v ktorej som nevyrastal. Základom kultúry, ktorú mám na mysli, je jazyk. Každý jazyk má svoju melódiu, rytmus, frázovanie, zvukomalebnosť. Absorbovanie americkej kultúry by znamenalo stratu autenticity.
Chodil som na bluesové jam session a tamojší muzikanti boli prekvapení, akým...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 06/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.