Violončelista a pedagóg, ktorý pomáhal pri neľahkých začiatkoch slovenského hudobného života v Bratislave i v Košiciach. Podobne ako Frico Kafenda alebo Alexander Albrecht, aj on obetoval veľkú časť svojho talentu žiakom, ktorí potom pokračovali v jeho práci. Pozývame vás do trinástej komnaty Augustína Procházku...

Augustín Procházka sa narodil 17. novembra 1907 v Bratislave ako prvorodený syn 25-ročného tesára Augustína a jeho manželky, 19-ročnej Laury (rodenej Gutleberovej). Dôležitú úlohu pri výchove troch detí mali starí rodičia, najmä starý otec, ktorý patril k váženej meštianskej vrstve a bol všestranne, teda aj hudobne vzdelaný. Bol to práve on, kto priviedol malého Augustína k hudbe, konkrétne k husliam. Hudobné nadanie sa prejavilo iba u prvorodeného syna, ktorý sa s veľkou podporou starého otca dostal v roku 1915 na Mestskú hudobnú školu. Tu sa ho po príchode na Slovensko v roku 1923 ujal významný huslista, komorný hráč a pedagóg Norbert Kubát. Hodiny u tohto pedagóga boli pre neho prvým vážnejším kontaktom nielen so samotným nástrojom, ale aj s hudbou, s ktorou sa pri bežných domácich muzicírovaniach so starým otcom nestretol. Už čoskoro po príchode na hudobnú školu spoznal violončelo, ktoré mu na prvý pohľad učarilo, ale rozhodnutie prestúpiť na štúdium tohto nástroja trvalo trocha dlhšie.

Cesta k violončelu a prvé úspechy

V roku 1923 sa stal pedagógom Mestskej hudobnej školy český violončelista Tomáš Svoboda, s ktorého menom sa spájajú začiatky a celé štúdium violončelovej hry A. Procházku. Svoboda svojím príchodom do Bratislavy vniesol nového ducha pri profilácii výučby violončelovej hry, a to nielen dokonalým interpretačným umením, ale aj pedagogickým majstrovstvom, ktoré získal od svojich vynikajúcich profesorov (David Popper, Jan Burian, Gérard Hekking, Hugo Becker). Po ukončení meštianskej školy túžil Augustín Procházka pokračovať v štúdiu hudby, avšak aj napriek talentu a veľkému odhodlaniu nebola jeho cesta za dráhou umelca priamočiara. Otec, ktorý mal „v rukách remeslo“, rozhodol, že pre jeho deti bude v tých neistých časoch najvhodnejšie vyučiť sa nejakému remeslu, ktoré by ich uživilo. A tak sa stal Augustín Procházka od 1. septembra 1922 učňom v odbore stolár a súčasne aj členom Smiešaného živnostenského spoločenstva pre mesto Bratislavu. Zotrval tu celé tri roky a s výučným listom zo dňa 1. augusta 1925 opustil prostredie, ktoré ho v ničom nenapĺňalo. Láska k violončelu však priťahovala 18-ročného mladíka čoraz intenzívnejšie a návrat k hudbe bol neodvratný. Skontaktoval sa s profesorom Svobodom, ktorý sa mu začal opätovne venovať a pomáhal mu pomaly napĺňať jeho vysnívaný sen – stať sa violončelistom (pričom súčasne absolvoval povinnú vojenskú prezenčnú službu v Posádkovej hudbe 23. pešieho pluku v Bratislave).

V roku 1929 sa pre Augustína Procházku začala nová etapa v jeho živote. Upriamil sa už iba na svoj jediný cieľ – štúdium hry na violončele. Ešte v priebehu výkonu vojenskej služby získal 27. júna 1927 vysvedčenie z 2. ročníka Hudobnej školy pre Slovensko v Bratislave a následne v roku 1928 vykonal prijímaciu skúšku na novozriadenú Hudobnú a dramatickú akadémiu pre Slovensko. Štúdium Akadémie ukončil absolutóriom v júni 1935. Vynikajúce umelecké prostredie školy a jej pedagógovia mu dopomohli k rozsiahlej umeleckej činnosti v rámci školy

i mimo nej. Okrem sólového účinkovania sa počas štúdií zameriaval na komornú hru, ktorá mu učarovala a venoval sa jej aktívne ďalších viac ako dvadsať rokov. Prvý impulz pre účinkovanie v komornom ansámbli prišiel od jeho bývalého učiteľa, huslistu Norberta Kubáta. Ten už v roku 1927 založil v Bratislave Kubátovo kvarteto, ktoré sa však v krátkom čase rozpadlo. V roku 1932 vyzval Kubát k spolupráci svojich bývalých študentov, ktorí sa po niekoľkomesačnom nácviku nového repertoáru predstavili na koncerte 4. februára 1932 v zložení: 1. husle – Norbert Kubát, 2. husle – Pavel Takács, viola – Vojtěch Hajzer a Augustín Procházka – violončelo. Reakcia v denníku Slovák na výkon interpretov bola nasledovná: „...poslucháči mohli sledovať bez námahy výkony jednotlivých hráčov a mohli si utvoriť mienku o ich kvalite a o nádejách súboru pre budúcnosť... po prekonaní prvých niekoľko chvíľ rozrušenia, kvartet hral s istotou a vytrvanlivou mladistvou horlivosťou a ku koncu koncertu rástla i jeho vnútorná súdržnosť a hudobná jednoliatosť... Obecenstvo sledovalo s pozornosťou a porozumením celý program a odmenilo debutantov aj ich podnikavého vodcu, majstra Kubáta, srdečným potleskom.“ Autor (J. H.) v článku ďalej píše: „Môže byť, že za vedenia majstra Kubáta bude práve toto teleso povolané, aby s porozumením a láskou k slovenskej hudbe prednieslo časom komorné skladby našich mladých slovenských skladateľov, čo by veľmi pekne zapadalo do jeho umeleckého programu a získalo by si zaiste sympatie slovenskej verejnosti.“ Pre A. Procházku to boli zaiste neopakovateľné umelecké zážitky a snáď si v danom momente ani neuvedomoval historickú hodnotu tohto pamätného vystúpenia. Naďalej spolupracoval s kvartetom Norberta Kubáta, ktorého v prípade zaneprázdnenosti na poste primária kvarteta vystriedal jeho žiak a Procházkov spolužiak Viliam Šimek. Procházku fascinoval súzvuk štyroch sláčikových nástrojov, ktorý mu bol verným sprievodcom počas rokov štúdií na koncertoch nielen v Bratislave, ale aj v zahraničí – v blízkej Viedni, Budapešti, v Bukurešti a inde. V tomto období, podľa programových požiadaviek usporiadateľov, často účinkoval so svojimi kolegami ako pohotový violončelista aj v triu a rád vystupoval aj sólisticky (klavírnou partnerkou mu bola v tých časoch Marie Rothová).

Ponorený do sveta hudby

V prvej polovici 30. rokov bol Augustín Procházka veľmi produktívnym mladým umelcom, ktorého vystúpenia nemožno vyčísliť a nie je to ani naším zámerom. Obdobie 7-ročného študentského života na Hudobnej a dramatickej akadémii zavŕšil mladý umelec 25. júna 1935 polrecitálom, na ktorom predniesol Haydnov violončelový koncert (Koncert D dur Hob.VII.b:2, pozn. autorky).

.....viac v aktuálnom čísle HŽ....

Späť