HŽ 5/2007. Ad: A. Šuba: Žilina a jej festival hviezd

Dozvuky 17. Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia v Žiline.

Jozef Búda

HŽ 4/2007. Otvorený list pánovi Igorovi Bergerovi

Vážený pán Berger,

práve som si prečítal Vašu kritiku v Hudobnom živote 5/2007 str. 8 na môj Koncert pre klavír a orchester č. 2 (toto je plný názov diela, aby si niekto nemyslel, že ste písali o prvom).

Nemôžem si pomôcť, pán Berger, neviem sa zbaviť pocitu, že ste nepočuli celé dielo. Kým Vaše výhrady čiastočne viem aplikovať na tretiu časť, absolútne nie som schopný uplatniť ich v prvej a už vôbec nie v druhej časti, ktorá je podľa môjho názoru všetko iné, len nie „rozdrobená“. Sám mám totiž už dostatočný časový odstup od vzniku diela,  aby som to vedel posúdiť. Na rozdiel od Vás som totiž skladateľ a ak si to aj možno nemyslíte, mimoriadne kritický voči vlastným skladbám.

Kľúčom k pochopeniu Vašich názorov bude snáď rozlúštenie zmyslu a vzájomných súvislostí nasledujúcich formulácií: „Rozdrobenosť, prerušovanie istého nadväzovania, sa vytráca.“ Keď sa rozdrobenosť vytráca, tak je to zrejme pozitívny jav, nie? „Dialóg medzi orchestrom a sólistom bol vždy len behom na krátke trate“. Na začiatku článku si protirečíte vetou: „tento princíp koncertantného dialógu je všadeprítomný, poslucháč ho pociťuje v každom okamihu“. Neviem síce, čo je na princípe koncertantného dialógu ako takom zlé, ale tak teda ako?  Sám som aktívne účinkujúci interpret. Rád by som sa aj v mene ostatných interpretov opýtal, pri ktorých dielach neplatí, že „oživenie kompozičného zápisu je vec náročná, vyžadujúca si tvorivú zanietenosť i vysokú profesionalitu“?  Neviem, ako Vy, ale ja keď sa nejakého diela ujmem, neviem to robiť  ani bez jedného, ani bez druhého a už vôbec nie bez „tvorivého prieniku do kompozičného zápisu autora“.

Keďže žijem trvale v zahraničí, no napriek tomu chcem byť informovaný o dianí v slovenskom hudobnom živote, pravidelne už mnoho rokov sledujem v Hudobnom živote kritiky na koncerty, okrem iného i Vaše. Po skúsenostiach s poslednou  je mi jasné, že som si o mnohých skladateľoch a interpretoch vytvoril na diaľku skreslený obraz. Návštevu koncertu a vlastný názor nemôže nič nahradiť. Okrem toho aj tak vždy vopred viem, o ktorých menách sa bude písať pozitívne, a o ktorých nie. Súdiac podľa návštevnosti 8. abonentného koncertu SOSR-u je čítanie kritík a recenzií podobného typu a odbornej úrovne zjavne jediným zdrojom  informácií o novej tvorbe a asi aj o koncertoch vôbec... Jedine vďaka osobnému záujmu dirigenta Maria Košíka o moju tvorbu sa prelomila bariéra dvadsiatich rokov absolútnej ignorácie mojej tvorby a osoby na Slovensku. (Nenachádzam sa totiž ani  na vebovej stránke Hudobného centra, ani v  povestnom Zozname skladateľov – ktovie kto a podľa akých kritérií ich tam zaradil.) Okrem môjho  bývalého učiteľa kompozície z bratislavského konzervatória profesora  Juraja Pospíšila a jedného nemenovaného skladateľa, ktorému som pri stretnutí po rokoch nebol hoden ani toho, aby mi opätoval pozdrav podaním ruky, sa neobjavil na koncerte zo skladateľskej obce napodiv nikto. Svoj názor na moju tvorbu si podľa všetkého teraz vytvoria na základe Vašich myšlienok o tomto mojom „’extrémne’ polarizovanom“ diele. Žeby boli všetci sedeli pri prijímačoch a počúvali priamy prenos?

Vždy som tušil, že pri prvej možnej príležitosti mi niekto priamo či nepriamo pripomenie, že som obrátil chrbát našej alma mater. Takáto nevera sama osebe, pravdaže, nie je až taký hriech, záleží len na tom, kam dotyčný odišiel študovať. Ak chce človek získať diplom, ktorý vo svete uznávajú, nemá v okolí veľký výber. Keďže považujem Hudobnú akadémiu F. Liszta za školu s najväčšou tradíciou v Európe, rozhodol som sa práve pre Budapešť. To je, zdá sa, dosť nepopulárne! Získať diplom skladateľa v tejto krajine si nezaslúži obdiv, však? Dať sa ovplyvňovať Bartókom a Kodályom... (Mimochodom, Vy si myslíte, že je namieste vyslovovať mená týchto dvoch skladateľov  jedným dychom? Ja nie,  aj keď by som si týmto názorom možno pohneval svojich priateľov v maďarských odborných kruhoch.) Aká iná by bola situácia a reakcia,  keby v mojom životopise stálo, že som študoval napríklad v Paríži, Kolíne, Viedni, či nebodaj v Amerike, prípadne i  v Moskve. Dozaista by v tomto prípade boli zrejmé aj vplyvy Messiaena, Korngolda, Barbera. Vplyvy Rachmaninova, Skrjabina či Stravinského, ktoré sú v mojom koncerte nepopierateľne prítomné,  ste si však nevšimli.

Takže ďakujem, pán Berger, otvorili ste mi oči. Kritiky už nebudem čítať vôbec, z takých, ako je tá Vaša, sa nemám o čom poučiť. Radšej si pustím Rádio Devín a vytvorím si  názor sám!

Miroslav Kroupa

M. Kroupa

HŽ 3/2007. Veronika Lacková: AD I. Šišková: Záver Mozartovho týždňa, HŽ 1–2/2007

Nebýva zvykom reagovať na kritiku vlastného umeleckého výkonu. S vedomím, že „sa to nerobí" si dovol'ujem napísat' niekoľko poznámok. Recitál na kladivkovom klavíri by bol „v súlade s pretrvávajúcim trendom“ v okolitých krajinách (Poľsku, Mad'arsku, Rakúsku a ďalej na západ). Na Slovensku to žiaľ bola ešte stále ojedinelá udalosť. Sme poslednou krajinou stredoeurópskeho kultúrneho priestoru, ktorá nemá k dispozícii jediný hrateľný exemplár klasicistického kladivkového klavíra. Zapožičanie nástroja bolo spojené s organizačnými a finančnými ťažkosťami, takmer väčšími ako príprava umeleckého výkonu. Nástroj som nevolila kvôli „trendu“, ale z hlbokého umeleckého presvedčenia. Spomínaný trend nie je len „priblíženie sa pôvodnému zvuku“, ale čo najvernejšie priblíženie sa skutočnému obsahu diel. Farba zvuku je jedným z celého komplexu vlastností kladivkového klavíra. Zásadnejšou je jeho mimoriadna tvarovateľnosť, priamo zodpovedajúca dialogickému a rétorickému svetu Mozartovej hudby.

Napriek dostatku metafor pozitívne hodnotiacich výkon, v kritike chýbajú konkrétne fakty: „novosť" môže evokovať módnosť, „na jeden dych" a „s temperamentom, vášnivo a citom pre mieru" nehovorí nič o konkrétnych umeleckých postupoch; frázovaní, artikulácii, dynamike, voľbe tempa v súlade alebo nesúlade s duchom skladby. V stave všeobecnej nezorientovanosti (hlavne v radoch klaviristov) v oblasti tzv. historicky poučenej interpretácie by bolo vel'kým prínosom, keby hudobná kritika tento deficit vyrovnávala. O vhodnosti Sonáty C dur KV 330 ako záveru koncertu možno polemizovať. Či je intimita a komornosť (osobne sa nestotožňujem s touto charakteristikou diela) kontraindikáciou je vecou názoru. Dramaturgiu som zostavovala vel'mi vedome ako protiklad k záplave náhodilých a konvenčných dramaturgií s finálnym hlukom a bravúrou, ako oblúk od pestrosti a brilantnosti (Sonáta F dur KV 332), cez potemnenie a kontrastnosť (Fantázia d mol KV 395), vtip, banalitu a hravost' (Variácie G dur KV 455), ku skutočnej dráme (Fantázia c mol KV 475) a konečnému vyjasneniu v rafinovanej naivite a elegancii (spomínaná Sonáta C dur). Záverečný príkry obrat od „vysokej umeleckej úrovne“ a „presvedčivosti“ k „ľudskej bezmocnosti“ (ktorý odborný aspekt umeleckého výkonu si má čitatel' pod týmto pojmom predstaviť ?!) nie je najšťasnejším vyjadrením. Pokial' mal kritik na mysli výpadok pamäti, únavu alebo oslabenú koncentráciu je to legitímny (a samozrejme kritizovateľný) jav celovečerného recitálu. Mal by však byt' správne pomenovaný.

Veronika Lacková

HŽ 3/2007. Juraj Hatrík: AD P. Breiner: Z iného sveta, HŽ 1–2/2007

Rád by som, milý Peter, presnejšie pochopil Tvoje narážky v glose New York, New York... Sympaticky a so žoviálnym muzikantským apetítom v nej glosuješ tri newyorské koncerty. Len tak medzi rečou však v tomto príjemnom koktejli „rozpúšťaš" tri zlomyseľné zrnká podivných  narážok...

Jednu na úvod: „Hovorím o tej nekultúrnej Amerike s 1800 symfonickými orchestrami, ktoré "až" v 4 percentách dotujú niektoré z vládnych organizácií a zvyšok platia barbari súkromníci...“ Jednu po odprezentovaní programovej ponuky festivalu Voices and Visionaries: „Prosto barbarstvo a absolútna absencia kultúry...“ A jednu na dôvažok, po glosovaní  dvoch orchestrálnych koncertov: „Apropos, barbari: oba cykly - Beethoven i Šostakovič - boli úplne vypredané...“ Narážky na nekultúrnosť a barbarstvo „Ameriky" totiž nemajú v tomto kontexte adresáta. My, čo sme si s chuťou prečítali Tvoje riadky „z iného sveta", nechováme ani v najskrytejšom kútiku duše Tebou naznačený predsudok, naopak - máme kultúrnu veľkorysosť a rozvinutosť „Ameriky" v samozrejmej a veľkej úcte... Čo prirodzene neznamená, že nevnímame skutočné barbarstvo, ktoré sa svetom šíri aj z „Ameriky". Čital som nedávno zo serióznych zahraničných prameňov získané informácie o etickom hnutí v bankovníctve. Existujú banky, ktoré sa  zaviazali neinvestovať do projektov, znečisťujúcich prírodu, do zbrojenia, drog, ap. Najviac takýchto bánk je v „Amerike"...Tá je však súčasne najväčším svetovým hriešnikom v emitovaní škodlivých splodín, zdráha sa podpísať Kjótsky protokol, kamufluje vedecké poznatky o globálnom otepľovaní ap. Z „Ameriky" prichádza špičková filmová i  divadelná kultúra, nedostižná architektúra, ale aj prívaly konzumného braku, ktorý už absolútne zahltil Európu... Všade na svete, aj v „Amerike" sa popri slušných a schopných rozdrapujú barbari. Tí však, predpokladám, neinvestujú do umenia, nepodporujú symfonické orchestre..... Iný svet, milý Peter, podľa mňa neexistuje  a správy z neho môžu s ironickým úškrnom posielať iba  snobi... Rád by som v Tvojom prípade veril, že to nie je myslené takto. Takže - prečo?

Juraj Hatrík

HŽ 3/2007. Ladislav Kupkovič: Kurzíva... Vlada Zvaru, HŽ 11-12 / 2006

„Myslím si, že príde čas, keď náš hudobný život už nebude mať dnešné črty provinčnosti, malosti…“

Vždy sa čudujem, keď niekto o slovenskom hudobnom živote rozpráva takto. Hudobný život Slovenska je aspoň na svetovej úrovni, to, čo sa na Slovensku v hudobnom živote deje, ozaj nesúvisí s provinčnosťou. Ja neviem, v akých štátoch žijú kritici, ktorí si trúfajú takto rozprávať. Oveľa väčšie štáty by boli radi, keby mali slovenskú hudobnú kultúru a slovenský hudobný život. Hudobný život – mimochodom – to nie sú len nejaké nepochopiteľné skladby, ktoré produkujú nejakí nepochopiteľní skladatelia. Hudobný život je to, čo národ počúva a čo rád počúva. A v tomto zmysle si myslím, že naši ľudia počúvajú dobrú hudbu, a tú aj od ich hudobného života dostanú. V tom nevidim nijakú malosť a nijakú provincionálnosť. Všetkým kritikom tohto stavu: nezabudnite, ľudia nie su takí hlúpi, ako si myslíte.

Ladislav Kupkovič