Eugen Suchoň

25. september 1908 Pezinok - 5. august 1993 Bratislava

Prvé kontakty s hudbou nadobudol Eugen Suchoň už v domácom prostredí. V rokoch 1917 - 1923 študoval na gymnáziu, medzičasom začal navštevovať aj Hudobnú školu pre Slovensko v Bratislave, odbor klavír u vynikajúcich pedagógov Frica Kafendu, Ernesta Križana, Libuše Adamcovej-Svobodovej. Po transformácii školy na Hudobnú a dramatickú akadémiu s úrovňou konzervatória tu študoval kompozíciu u prof. F. Kafendu, uznávaného, a v tom čase najtalentovanejšieho a najrozhľadenejšieho hudobníka - dirigenta, skladateľa, klaviristu i komorného hráča - s osvojenými zásadami lipskej kompozičnej školy, žiaka S. Jadassohna, S. Krehla a A. Nikischa. Po absolutóriu kompozície a dirigovania (u prof. Jozefa Vincourka, 1931) pokračoval v štúdiu na Majstrovskej škole pražského konzervatória v triede prof. Vítězslava Nováka (1931 - 1933).
Významnú kapitolu Suchoňovho odkazu predstavuje jeho pedagogické pôsobenie, ktorého závažnosť podčiarkuje i fakt, že je späté s obdobím formovania profesionálneho hudobného školstva na Slovensku. Po skončení školy v roku 1933 začal vyučovať hudobnoteoretické predmety a obligátny klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave, v čase 1938 - 1941 bol jej ústavným tajomníkom a napokon pôsobil na poste profesora (1941 - 1948). Vyučoval aj na Katedre hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1947 - 1950), následne pôsobil ako profesor a vedúci Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1950 - 1960). Po zlúčení tejto školy s Filozofickou fakultou Univerzity Komenského (1960) tu ako profesor Katedry hudobnej vedy zotrval až do svojho odchodu do penzie v roku 1974. Zásady svojej hudobno-výchovnej činnosti artikuloval Suchoň vo svojich vedecko-teoretických ako aj kompozično-inštruktívnych prácach.
Eugen Suchoň sa stal čoskoro uznávanou osobnosťou v oblasti kultúry a bol často obsadzovaný na významných postoch a prizývaný do odborných komisií: 1933 - 1938 bol tajomníkom Československej jednoty hudobných stavov pre Slovensko, v rovnakom období aj predseda skúšobnej komisie pre kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave; 1963 - 1970 predseda festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností, najvýznamnejšieho medzinárodného hudobného festivalu na Slovensku, ako aj ďalších hudobných prehliadok (Hudobné leto v Trenčianskych Tepliciach a Hudobné leto Piešťanoch); zároveň bol dlhý čas predsedom Slovenského ochranného zväzu autorského (1945 - 1976), ako predseda Prípravného výboru sa podieľal na založení Slovenskej filharmónie (1949 - 1950), ako člen predsedníctva na vzniku a formovaní Zväzu slovenských skladateľov a koncertných umelcov (1948 - 1982, 1972 - 1982 - predseda); pôsobil napokon aj ako poslanec vtedajšieho parlamentu - Slovenskej národnej rady (1971 - 1982). Osobnosť Eugena Suchoňa ocenili aj v zahraničí - pôsobil napr. vo funkcii viceprezidenta medzinárodnej organizácie pre ochranu autorských práv (CISAC) v Paríži (1966 - 1969), či ako člen v Akadémii umení NDR v Berlíne (1975).
Za svoje diela získal významné domáce ocenenia.

Dielo

Tvorba Eugena Suchoňa zahŕňa javiskové, orchestrálne, vokálne, vokálno-inštrumentálne a komorné diela. Z kompozičného hľadiska je v nej možné pozorovať dve vývojové štádiá. V prvom ide o postupný prechod od chromatiky neskorého romantizmu k modálnemu poňatiu melodiky a harmónie, ovplyvnenej znakmi starších vrstiev slovenských ľudových piesní. Do výrazovej sféry v tom čase formujúcej sa slovenskej hudobnej moderny vniesol Suchoň polaritu s výrazom baladickosti a kontemplatívnosti na jednej strane voči expresivite a dramatickosti na druhej strane. Z tohto obdobia pochádzajú Malá suita s passacagliou op. 3 pre klavír, cyklus piesní Nox et solitudo op.4, Serenáda op. 5 pre dychové kvinteto, Burleska op. 7 pre husle a orchester. Uvedené tendencie sa začínajú ešte výraznejšie prejavovať v opuse č. 8, cykle mužských zborov O horách, pričom vrcholia orchestrálnou Baladickou suitou op. 9, a reprezentatívnou kantátou Žalm zeme podkarpatskej op. 12. V roku 1939 sa Eugen Suchoň stal vzhľadom na odporúčanie člena Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu Aloisa Hábu, ako aj partitúry Baladickej suity a Žalmu zeme podkarpatskej, ktoré vyšli zásluhou vydavateľstva Spoločnosti, prvým zo zakladateľov modernej slovenskej hudobnej tvorby, vydávaným v zahraničnom vydavateľstve - Universal Edition. Baladická suita bola aj vďaka tomu po svojej slovenskej premiére r. 1936 uvedená pod taktovkou Karla Böhma v Prahe a Drážďanoch, do repertoáru ju zaradili aj Viedenskí filharmonici s Wilhelmom Furtwänglerom, ďalej sa hrala v Rotterdame, Utrechte, Bazileji, Budapešti, Bukurešti, Záhrebe s dirigentmi ako Lovro von Matačič, Krešimir Baranovič či Paul Sacher. V zahraničí bol interpretovaný aj Žalm zeme podkarpatskej a jemu predchádzajúca Sonatína pre husle a klavír op. 11 zaznela v roku 1939 na XVII. festivale Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM) v Krakove.
Jednou z námetových línií Suchoňovej medzivojnovej tvorby bola aj náklonnosť k dávnej histórii Slovenska, odzrkadľujúca sa v Predohre op. 10, neskôr v Hudbe k dráme Kráľ Svätopluk. V povojnovom období Suchoň dokončil operu Krútňava (1941 - 1949), ktorá sa vzápätí stala slovenskou národnou operou. Autor v nej uplatnil svoje dovtedajšie tvorivé skúsenosti. Nielenže podnietila rozkvet ďalšej slovenskej opernej tvorby, ale stala sa "exportným" dielom, zaznamenávajúcim mimoriadne úspechy v zahraničí. Práve Krútňava sa stala najhranejšou slovenskou operou mimo Slovenskej republiky, presadila sa aj napriek stagnujúcemu kontaktu so zahraničím, vyvolaným vtedajšou nepriaznivou politickou situáciou na Slovensku. V roku 1954 však o Krútňavu prejavila záujem opera v Linzi, čím sa začalo jej úspešné "turné" po Európe. Podľa súpisu A. Gabauera ju ďalej premiérovali vo vtedajšom Karl Marx Stadte (dnes Chemnitz, 1955), Augsburgu (1956), Lipsku, Berlíne, Nordhausene, Weimare (1958), Tbilisi, Kasseli, Norimbergu, Budapešti, Kluži, Poznani, Katoviciach (1959), Moskve (1961), Antverpách (1968, obnov. premiéra 1973), Novom Sade (1968), Ľubľane (1972), Osnabrücku (1976), Mníchove, Saratove a tiež na univerzite v Lansing-Michigan v USA (1979), navyše na všetkých slovenských a českých operných scénach (Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Praha, Brno, Liberec, Ústí nad Labem, Ostrava, Plzeň, Olomouc, Opava, České Budějovice).
Na umelecký štandard Krútňavy nadviazal Suchoň i v nasledujúcej symfonickej suite Metamorfózy. Posun v skladateľovej tvorbe v druhej významnej opere Svätopluk, kde sa ešte popri istých spojitostiach s Krútňavou už prejavuje hlbší záujem o folklór v podobe intenzívnejšieho prieniku k jeho základným štrukturálnym zdrojom a vyznačuje sa novou, monumentálnejšou a drsnejšou zvukovosťou. Vyrovnávanie sa s dodekafóniou je charakteristické pre druhú vývinovú etapu, ktorú reprezentujú Šesť skladieb pre sláčiky, zborový cyklus O človeku, expresívny triptych O krvi (cyklus piesní Ad Astra, Poéme macabre pre husle a klavír, melodramatické Kontemplácie pre recitátora a klavír), či Rapsodická suita pre klavír a orchester. V rovnakom čase už Suchoň pracoval na rozsiahlom teoretickom diele Akordika. Od trojzvuku po dvanásťzvuk, predstavujúcom analýzu, zdôvodnenie a objasnenie vlastného kompozičného štýlu, s názornou demonštráciou svojej koncepcie v cykle Kaleidoskop (Evoluzioni armoniche) pre klavír alebo komorné zoskupenie. Vrchol snáh o vyrovnanie s európskym hudobným dedičstvom, dodekafóniou a posunmi vo vlastnej tvorbe prichádza v podobe syntetického opusu Symfonická fantázia na B-A-C-H pre organ, sláčiky a bicie.
Dielo Eugena Suchoňa, predstaviteľa slovenskej hudobnej moderny, je považované za symbol vysokej umeleckej ale aj ľudskej kvality. Celkovo sa v ňom prejavuje vzťah k vývoju európskej hudby, Suchoň sa inšpiroval jednak dielami klasikov, reagoval na prúdy svojej epochy a významne sa inšpiroval slovenským folklórom. Syntézou týchto podnetov si tak vykryštalizoval vlastný prejav, charakteristický nesmiernou invenciou, ako aj dômyselným vystavaním detailov do logických, mohutných celkov, čím vytvoril aj nové východisko k tradícii. Eugen Suchoň sa tak na svetovej úrovni zaslúžil o vznik nielen nového štýlu hudby, ale aj estetiky.

| Správca obsahu | Technický prevádzkovateľ a webdesign